reklama

Parte tres: Meškám iba tri hodiny

Sú ľudia, ktorých spôsob rozmýšľania pochopíme až neskôr. Väčšinou na to treba dozrieť. Kapitola tretia. O tom, ako ma José Maria Martinez naučil meškať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Druhýkrát som stretol José Maria Martineza v študentskom spolku „Zberateľovkrásnych spomienok.“ Išlo o špeciálny edukatívny program schválenýClintonovou administratívou. Fungoval iba rok, pretože sa potom zistilo, že bolneúmerne drahý a nepriniesol očakávané výsledky. To je ale iný príbeh.

Nášškoliteľ, Mr. White, nás zatriedil do dvojíc. Našou úlohou bolo stráviť spolujedno príjemné popoludnie rozprávaním sa o svojich najkrajších zážitkoch.Nasledovne sme z nich mali vyselektovať päť, kopypejstnúť ich na papiera na druhý večer priimitovanom táboráku malo prísť k vyhodnoteniu. Dvojica s najväčšímskóre mala vyhrať zájazd do Disney Landu – vraj, aby sme si k hodnotnýmzážitkom pridali aj fotku s Mickey Mousom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priznámsa, a všetky moje krásne bývalé to s radosťou potvrdia, že niekedymeškám. Rozmýšľal som, kde som túto skvelú vlastnosť získal. V našomrodokmeni som išiel 7 generácií dozadu, ale po nedochvíľnosti tam nebola anizmienka (pravda až na Jurka Jánošíka, ktorý sa na svoju popravu nikdynedostavil. Noc pred tým totiž v jednom liptovskom šenku stretol krásnuTalianku, odišiel s ňou do Pizzy a jeho potomkovia dostali meno Laurincionni.No fakt - hádam nebudete veriť všetkému, čo píšu v dejepise pre 7. ročníkzákladných škôl, no nee?). Pri hľadaní odpovede na otázku prečo niekedy meškámsom si nakoniec spomenul na študentský spolok „Zberateľov krásnych spomienok“a na José Maria Martineza. Práve jeho mi totiž Mr. White určil za dvojicu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

JoséMaria Martineza som nikdy predtým nestretol. Mr. White mi však dal cenný opis. Taký ten latino chlapec, čo sa stále smeje. Čakalsom ho na rohu 35th Ave a 149th Street. Nastretnutie som sa ponáhľal, veď v našich končinách je neetické meškať viacako akademickú štvrťhodinu. (Aj s tým už majú frajerky problém. Nervóznepostávajú pred Prezidentským palácom a vždy keď sa nejaká iná dvojicastretne, stúpa im adrenalín v krvi a naopak klesá ten.... sexuálnyhormón. Jak že sa to volá?) V rýchlosti som si aj zabudol zobrať ajprachy. Bolo strašne teplo a ja som si sadol na obrubník, hneď vedľaprechodu rušnej ulice.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

JoséMaria Martinez veru meškal. A nemeškal 5 minút, nemeškal 15 minút anihodinu. José Maria Martinez meškal neuveriteľné 3 hodiny a dve minútyk tomu. Keď som nakoniec uvidel postavu na prechode, ktorá zodpovedalajeho opisu, mal som ho chuť regulárne zabiť. Rozhliadol som sa okoloa nevidel som žiadnych potenciálnych svedkov, ale ani žiadne potenciálnevražedné náčinie. Nechal som ho teda žiť. Za prechodom zastavil, niekoľkokrátsa obzeral naokolo a keď vyhodnotil, že som skutočne jediný idiot, ktorýsedel na rohu 35th Ave a 149th Street, začal kráčať kumne. Bol som smädný ako z reklamy na Sprite a polku kchsichtu som malspálenú. José Mária Martinez však prišiel, ako ináč, s grandióznymúsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- „Daniel?“, spýtasa ma ako osemročný chlapec.

- „To budem asi ja“,odpovedám hlasom so 65 %-tnou apatiou a 35 %-

tným hnevom.

- „José Maria Martinez, teší ma“,vycerí na mňa asi všetkých 32 bielych zubov a podá mi ruku. Ruku somprijal, ale v nálade nepoľavil.

- „Kde si bol?“, spýtam saa koktejl v hlase zmením v pomere 70:30 v prospech hnevu.

- „Akože kedy?“, zjavne volí túnajstupidnejšiu odpoveď, aby získal čas na vymyslenie si reálnej výhovorky.Čakal som všetko - od zrútenia lietadla na jeho barák, cez vypovedanie na polícii,sestrin potrat, alebo hocičo iné. Vyzeral ako nepripravený študent predtabuľou, ktorý ak chcel zostať na škole, musí vysvetliť celý kardiovaskulárnysystém.

- „Jak akože kedy? Akože teraz! Teraz -posledné tri hodiny a dve minúty k tomu, José Maria Martinez!“, skríknemtakmer až hystericky a až s odstupom času nachádzam paralelu s tými nervóznepostávajúcimi frajerkami na Mierku.

- „Jáááj teraz ako?“ Vyzeral akochlapec, s veľkou školskou aktovkou a mamičkinou desiatou v ruke– taký, ktorého mal každý z nás v prvej triede základnej školyv počte aspoň jeden exemplár. Nadýchol sa a dal mi to priamo dofejku.

- „No tak to som...... rozmýšľal“, ťarbavo z neho vyšlo a nakoniecešte aj vyceril zuby ako keby sme sa mali fotografovať. V tom momente hochcem zabiť druhý krát, ale opäť nemôžem. Cez neďaleký prechod totiž prechádza triedazákladnej školy. Vražda v priamom prenose by bola pre nich traumou na celýživot. Radšej sa preto upokojím a rozhodnem sa hrať jeho hru Vyučujúci – skúšajúci. Opätujem mu úsmeva otázkou sťa poldecák irónie sa spýtam:

- „A nad čím si tak rozmýšľal, JoséMaria Martinez?“

- „Nopredsa nad tými 5 najkrajšími spomienkami.

Bum. Vravísa tri krát a dosť. Za normálnych okolností by sa tento príbeh uberal asiúplne iným smerom a ja by som ako mladý delikvent skončil v base s dvanástimitučnými negrami. V lepšom prípade by som im slúžil ako odpadkový kôš alebokickboxové vrece, v horšom... to si ani nechcem predstaviť. Možno by somsa po 7 rokoch dobrého správania dostal aj do lepšej cely s vlastným oknoma separovaným WC od umývadla.

Pán Bohbol však v tej chvíli ku José Maria Martinezovi milostivý a nedovolil misiahnuť na jeho život. Ešte stále stál nado mnou vo filmovom kontralichte. Akodopovedal posledné slovo vety, mierne sa pohol. Dostal sa tým do takého uhlu,že mu zozadu svietiace slnko spravilo nad hlavou 100 % svätožiaru. Takú akúvidno na milión freskách v milión kostoloch po celom svete. V blaženomúsmeve samozrejme nepoľavil. Navyše, veľké tričko, ktoré mu vialo vo vetre mu nadramenami začalo vytvárať niečo nebezpečne podobné krídlam barokových anjelov. Neviem,čo sa stalo. Jediné, čo viem s určitosťou povedať je, že ma to absolútneparalyzovalo. Dobrých pár sekúnd som len tak sedel a pozeral sa na neho.Možno že keby tam vtedy miesto mňa sedel niekto iný, tak hneď na druhý deňposkytne interview všetkým relevantným denníkom, že videl anjela, duchasvätého, alebo niektorú inú postavu z bestselleru s názvom Biblia. Možnoby sa to miesto časom vyhlásilo za sväté, chodili by sem pútnicia v mekáči na rohu by mali špeciálne menu McJesus s mannoumiesto hranoliek a diet Colou s hebrejským nápisom. To celé za $499.

Postupnesa mi začalo vracať vedomie. Veľmi jemným fade-inom som vnímal džavot eštestále prechádzajúcej triedy školákov a rušnej ulice plnej áut. Neviem ohodnotiťkoľko bodov by svätožiara Josého Maria Martineza dosiahla na religióznej stupniciod jedna po desať. Viem ale, že so mnou to niečo spravilo. Akoby som zabudol,že som tam na neho čakal tri hodiny a dve minúty k tomu. Akoby somzabudol, že som bol maximálne hydratovaný a že keby sa to dozvedela mojamama, tak mi poriadne vynadá za nedodržiavanie pitného režimu. Akoby som úplnezabudol, že jednu stranu ksichtu som mal o polku pantonovníka inej farbyako tú druhú. Akoby som zabudol, že len za poslednú hodinu môjho čakania somv jednom smere narátal 702 osobných automobilov a odhadom asi 50nákladných. Akoby do mňa vošiel Duch_milosti_porozumenia_a_mieru®,ktorý spôsobil, že som sa zrazu vôbec nehneval. José Maria Martinez tam stál,zjavne netušiac o svetelnej anomálii, ktorá sa odohrávala za jeho hlavou a svoj32 zubný úsmev držal pevne ako hladovku.

Konečnesi sadol a zrušil celé to divadlo. Vydýchol som si, pretože už už somchcel vstať a utekať do najbližšieho relevantného periodika. José MariaMartinez mi podal chladnú kolu a povedal, aby som sa napil – vraj ževyzerám byť smädný. Nemal som síl komentovať to. Začali sme sa rozprávaťa tak ako rieka postupne pramení a naberá prítoky, tak sme aj mynaberali nové a nové témy, ktoré stáčali náš rozhovor v závratnejrýchlosti zaujímavými smermi. Môj hnev a apatia sa zmenili na zvedavosť azáujem. Raz som rozprával ja, raz on.

Hovoril o svojomdetstve s dedkom - ako pásli kravyna argentínskych pláňach, ako mu dedko rozprával príbehy o nacistochukrývajúcich sa v Buenos Aires po vojne, či o tom, ako sa narodiljeho otec - Pablo Miguel Martinez. Ukázal mi fotku, na ktorej ho ako maléhochlapca drží božský Diego Maradona. Maradona sa ho spýtal, či hrá futbal. JoséMaria Martinez povedal, že samozrejme, že hrá futbal a že jeho najväčšívzor je Pelé. Maradona sa na malého chlapca urazil a dal zlostne dole. Chvíľuna to vraj zbil fotoreportéra denníka BuenosAires Times a večer počas medzištátneho zápasu proti Juhoslávii nezahralani babkinu pičku. V 52. minúte bol konečne vystriedaný. Fotka zachýtávaArgentínčana José Maria Martineza pravdepodobne tesne pred tým, ako sa predbožkým Maradonom zmienil o svojom veľkom idole – ešte božskejšimBrazílčanovi Pelém.

Nášrozhovor pokračoval, až kým slnko absolútne nezapadlo za rušnú cestu. Rozprávalpútavo a jeho prejav pripomínal impresionistických maliarov. Triviálnejednoduché slová boli ako údery štetca, ktoré s odstupom dávali veľké myšlienkya krásu ako obrazy v Múzeu d’Orsay.Keď sme sa lúčili, absolútne som zabudol na jeho 3-hodinové meškanie.

Čo satýka spolku „Zberateľov krásnych spomienok“, v ten večer sme neodovzdali žiaden papiers vyselektovanými zážitkami. V prvom rade, ani sme moc netúžili popolaroidnej fotke s Mickey Mousom, ale najmä – vybrať z tých všetkýchzážitkov iba päť bolo nemožné. Navzájom sme si toho povedali toľko, že hocijakývýber by znamenal diskrimináciu všetkých ostatných.

JoséMaria Martinez ma naučil rozmýšľať o veciach. Tento vnútorný monológ prinášapri štipke trpezlivosti krásne výsledky, ktoré sú rovnako cenné Monetové lekná.A ak túto činnosť pestujete aj vo vašej šedej kôre, iste viete, že niekedysa to môže nečakane pretiahnuť a nezriedka spôsobiť aj meškanie. To sa namňa od vtedy akosi notoricky nalepilo - i keď s prihliadnutím na mentalituľudí žijúcich na 49. rovnobežke. Ak aj vy patríte medzi tých, ktorý niekedymeškajú, mám pre vás skvelú radu. Keď budete nabudúce niekam meškať (skúste tonajprv pri nízkych číslach) povedzte osobe, ktorá na vás čaká, že ste rozmýšľali. Ak budete mať také šťastiesvetelnej anomálie ako José Maria Martinez, možno vás aj vysvätia. Napíšte mi potom, aké to bolo. A vy baby- čo sa každých 13 sekúnd pozeráte nahodinky, stojac pred Prezidentským palácom - tranquilo! Veď aj tá prezidentskástráž stojí a nesťažuje si....

daniel laurinc

daniel laurinc

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je to taky divny mlady muz. Zoznam autorových rubrík:  el diario de josé maria martincvak_cvakaround_the_world

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu