reklama

Parte siete: Smaragdy a koks 4/5

Niekto má šťastie na krajinu, v ktorej sa narodí a niekto naopak, nie. Pred osudom tak uteká ako pred vlastným tieňom. Kapitola sedem. O tom, ako sa José Maria Martinezovi posral život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Predjeho tretím odletom sa však niečo stalo. S Juanom išli k prístavuprebrať náklad, ktorý mal José Maria Martinez a ešte traja jemu podobní,ako obvykle preniesť do Ňú jorku a dodať spojke. V aute boli len onidvaja, ostatní išli vo vane za nimi. José Maria Martinez vtedy ešte ničnetušil. Spojne sedel na spolujazdcovom sedadle a jedol burito. Pred nočnýmskladom s rybami zastali, vypli svetlá a vyšli von – len Juan a on. Posádkaz vanu zostala tam. Vstúpili dovnútra, kde ich najprv prezreli gorily, potomsi potriasli ruky s miestnou mafiou a biznis mohol začať. José MariaMartinez do transakčného procesu nikdy nezasahoval – to mal na starosti Juan –v podstate šéf José Maria Martineza. Jeho úloha bola dopraviť koksk spojke. Bol tu len preto, aby mu hlavný boss indiánskeho pôvodu pozrel z 10cm vzdialenosti do očí a spýtal sa ho:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- „Môžem tidôverovať?“ a otcovsky ho poklepať po líci.

 Dovtedy prebiehalovšetko hladko - veď už išlo skôr o rutinnú záležitosť ako o nervy drásajúcu drámu. Mafiáns indiánskou tvárou akurát podišiel ku José Maria Martinezovi a chytilho za hlavu. Druhou rukou si dal dole slnečné okuliare a spýtal sa ho Môžem ti dôverovať?, keď v tom sarozleteli dvere a za nimi stála celá posádka vanu s kalašnikmiv rukách. Za ďalších 17 stotín sa spustila krvavá sprcha, ktorá po sebenechala 8 mŕtvych mafiánov a indiánskeho bossa, ležiaceho na nehybnom JoséMaria Martinezovi. Celé zbožie sa pod Juanovou taktovkou okamžite zbalilo zostolov a nasledoval rýchly exodus. José Maria Martinez by tam skoro zostal,nebyť jedného chlapíka, ktorý si všimol, že leží v šokua v mláke krvi z Indiána. Zobrali ho so sebou a v sprcháchmiestneho futbalového klubu sa všetci umyli a prezliekli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

JoséMaria Maria Martinez sa o tom vraj s Juanom - svojím nevlastnýmbratom nikdy nerozprával. Podľa plánov prepašoval koks do Ňú jorku, tentokrátvšak predal materiál inej spojke. Za miesto dodania si originálne vybrali Burger King. Všetkoprebehlo hladko. Bol to jeho piaty pobyt v meste, ktoré nikdy nespí. Popráci sedel na lavičke v Battery parku - pri prístave, odkiaľv sprievode čajok vyrážali lode k Soche slobody. Bol príjemný jarný deň,a rada turistov s k spokojnosti všetkým rýchlo zmenšovala. Neďalekotancovali černosi brake-dance a vyberali švrťáky od turistov.

JoséMaria Martinez sa pozeral na more a dýchal jeho vôňu. Neďaleký remorkérvtedy sirénou ohlásil jeho veľkú myšlienku. Budemtu žiť! Ja a moja rodina -  Rosaa malý José. Vrátim sa do Kolumbie, dám peniaze rodine, zoberiem Rosu abude. Chlapec sa narodí tu, a ľahko tak získa občianstvo, vzdelanie, dobrúprácu a dobrý život. Vedel, že má dosť peňazí, aby sa postaral nieleno seba a svoju novú rodinu, ale aj o svojich rodičov a trisestry. V Ňú jorku strávil len dva dni. Na tretí už z letiska JFK nastúpildo lietadla smer Bogota.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Popristáti si išiel vyzdvihnúť batožinu. Pred pasovou kontrolou bol však dlhýrad. Videl ako na jeho konci stojí zo desať policajtov, plneozbrojení kalašnikmi a nemeckými vlčiakmi. Rada sa krátila skutočnepomaly a všetci stojaci začínali byť nervózni. S José Maria Martinezom tovšak nerobilo veľa. Na stresové situácie bol zvyknutý. Muž pred ním, tučnýturista z Holandska, sa začal ovievať lokálnymi novinami, ktoré schmatolz neďalekého stojana výsostne pre tento účel. Vzadu stojaci pasažierizačali komentovať dôvod, prečo sa rada hýbe tak pomaly. José Maria Martinezzapočul ich rozhovor. 

 
 - „Čo tam preboha toľko v týchpasoch pozerajú?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 - „Asi hľadajú tohopašeráka z tej piatkovej prestrelky. Pašoval do Ameriky a teraz čakajú, že savráti. Nepočul si o tom?“

 - „Nie. Vôbec a čo sa vlastnesta....“

 JoséMaria Martinez sa vyklonil z radu a pozrel smerom k policajtom. Bolitak 20 metrov od neho a všetci mali v ruke papier. Pozrel na zložené novinytučného holandského turistu a uvidel tam svoju tvár. Oznam pre pasažiérov, oznam pre pasažiérov, ozvalo sa hlasné rádio.Polícia pátra po osobe kolumbijskehopôvodu....Martinez je obvinenýz viacnásobnej vraždy a pošovania....... José Maria Martinez sa pozrel hore a na všetkých letišných obrazovkáchbola miesto informácii odletov a príletov jeho fotka s tortou a 20horiacimi sviečkami. Pred očami sa mu zahmlelo a prestal vnímať. Oblial hostudený pot a všetky zvuky na neho doliehali akoby mal na ušiachporcelánové šálky. Rozklepali sa mu kolená. Dýchaj,dýchaj!, vravel si. Dýchaj zhlbokaa hlavne nepadni na zem! To by bol tvoj koniec. Utri si pot z čela a prestať sa triasť!  Kurva, vydrž to! Nesmieš jebnúť na zem! NIE!  Cítil ako mu srdce bubnuje a kričí ažv krku. Jeho bavlnená košeľa bola na chrbte mokrá ako špongia. Stále siopakoval Tranquilo, tranquilo!!!, a klopildolu zrak.

Po časesa konečne prestal triasť a začal pravidelne dýchať. V duchu sa úprimnepomodlil, čo nikdy nerobil, iba kedysi veľmi dávno s babkou. Vo vreckunohavíc mal zovretú päsť. Rozhodol sa! Ešte raz sa zhlboka nadýchol. Vystúpilz radu a nenápadne sa otočil späť do duty free zóny. Nemal čostratiť, musel to skúsiť. Kráčal normálnym tempom. Ani rýchlo ani pomaly. Zrakvšak stále klopil dolu a orientoval sa len podľa nôh okoloidúcich. Nawecku sa prepláchol a pokračoval ďalej. Vo veľkom termináli našielobrazovku, ktorá sa konečne prepla z jeho fotky na prílety a odlety. Keďžemal kamarátku v aerolinkách, vedel o niektorých trasách, ktoré maliv Bogote iba medzipristátie. Mali byť označené špeciálnym kódom, ktorý si všakuž nepamätal. Pozrel sa na obrazovku s najbližšími odletmi. Mohlo tam byťzo tridsať letov, no len jeden, ktorý mal všeobecný kód iný ako všetky ostatné.Neváhal ani sekundu. GATE C 42: Paríž – Bogota – Sao Paulo.

Ešte razsa vrátil na wecko, kde si fukatúrou na ruky rýchlo vysušil košeľu. Zastavil sav parfumérii a schytil prvý parfum pod fotkou Brada Pitta. Malšťastie, GATE C 42 bol neďaleko. Nahodil úsmev a ospravedlňujúci výrazv tvári.  

- „Prepáčte slečna,toto je lietadlo, ktoré prišlo z Paríža?“

- „Áno, prečo?“

  - „Jéééééžis, to somrád. Už som si myslel, že ich nenájdem. V priečinku pred sedadlom som si zabudol doklady. Musímsa po ne vrátiť.“

 - „Dobre, alerýchlo, za päť minút začína boarding ďalšieho letu“. „Samozrejme, švihnem siako sa len dá.“, ubezpečoval José Maria Martinez.

 Letuška informovalakolegyňu v lietadle, že pasažier z Paríža sa vracia po stratené doklady. José MariaMartinez vstúpil do cudzieho Boeingu, do ktorého zospodu už nakladali batožinua plnili ho kerozínom. Paluba bola úplne prázdna. Vtedy ku nemuz boku pristúpila letuška a mierne ho vystrašila. Nedal to však nasebe poznať. Usmial sa na ňu a začal jej všetko komplikovane vysvetľovať.Svoju rolu hral dokonale. Biznis man vracajúci sa z Paríža, kde bol nasvadobnej ceste so svojou manželkou. Tak trochu ťuťko, ktorý si celú taštičkus dokladmi nechal v priehradke zadnej strany sedadla. Ženička hoteraz nervózne čaká pri batožine. Empatická letuška mu opätovala jeho úsmeva posúrila ho, nech to už ide nájsť. Ešte sa spýtala na palubný lístok.

- „Jev dokladoch“, neváhal José Maria Martinez ani sekundu.

 Vravísa, že ľudia narodení v nedeľu sú ľudia šťasteny. Pre José Maria Martineza narodeného v stredu toneplatí. V ten deň by sa určite dostal na zoznam 100 ľudí s najväčšímšťastím. Bol by tam s Frostom Meinzlom, ktorý pod úpätím Mount Everestuležal spolu so svojou zlomenou chrbticou 3 dni v snehu a náhodne honašla poľská výprava. Šukám te, neboj,šukám te, ozývalo sa Himalájami, keď Poliaci pri cikaní započuli volanieo pomoc. Na zozname by bol spolu s Kamerunčanom Bogi Du Bmambom,ktorý sa prechádzal po lúke s anglickým slovník v ruke, keď sa naneho rozbehol obrovský lev. Bogi Du Bmambom sa rýchlo vyštveral na najbližšístrom, kde prečkal ďalších 18 hodín. Lev sa nasral a nakoniec odišiel. Bolby tam aj s Hači Mači Tsingom, ktorý v tokijskom metre našiel vypadnutýlos. Zodvihol ho, vyplnil a na druhý deň sa stal bilionárom. Jednoducho,v ten deň by to José Maria Martinez do prvej stovky určite spravil.

 Dôvod?Jednoduchý - José Maria Martinez išiel až na koniec lietadla. Keď sa obzrel zaseba, nikoho nevidel. Vošiel na malé wecko v lietadle a tam sazatvoril. Nesmel však zatiahnuť páčku, pretože tá by automaticky spustilasignalizáciu OBSADENÉ. Za 25 minút sa lietadlo naplnilo. Našťastie sa všetcipasažiéri poctivo vycikali vo vestibule, a tak nedošlo k prúseru.José Maria Martinez prežil vzlet Boingu 747 Jumbo Jet s nohou pevnetlačiacou o nezamknuté dvere záchodu. O 17 minút 25 sekúnd neskôr,hneď ako započul signalizáciu, že sa pasažieri môžu odpútať, vyšiel von. Našielprvé voľné miesto a tam si sadol.

- „Coffee or tea?“, spýtala sa ho letuškafrancúzskym prízvukom

- „Whiskey. Double!“

daniel laurinc

daniel laurinc

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je to taky divny mlady muz. Zoznam autorových rubrík:  el diario de josé maria martincvak_cvakaround_the_world

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu