reklama

Parte diez: Na staré kolená v školských ľaviciach

Všetci nafetovaní anragogisti by boli najradšej, keby sa cudzie jazyky a prácu s PC učili ľudia aj na smrteľnej posteli. Kapitola desať. O tom ako začal José Maria Martinez svoj jazykový pobyt v meste s metrom bez priesvitných stropov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Gaudi sa z nebíčka prizerá ako jeho večnejmilenke stavajú špicaté veže bez pušap podprsenky. Piccasso šplhá po desiatejhodine ráno nové rekordy.Z katedrály pod zvonom vyleteli holuby a hlasom Freddieho Mercuryhoa Monsarat Caballe spievajú pastelovým bulvárom svoju slávnu Barcelonu.

Taxikári otvárajú noviny a oslavujú Ronaldihna.Juhoslovanskí škatulkári, o ktorých sme si po revolúcii mysleli, že sa užstratili, si práve rozbaľujú veci a začínajú to svoje uan tu fri, uan tufri, wheere d bool?.... Barcelona otvorila okenice trojmetrových okien a katalánskevlajky zdravia vypratú oblohu. Visí prehodená cez šnúru spolu s ostatnými tričkamia chuťou žiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mesto, v ktorom sa cítite fajn, nemusítespoznávať dlho. Nemusíte so sebou vláčiť kilogramy bedekrov a zdraviť saso všetkými sochami či predavačmi stierateľných losov. Mesto,v ktorom sa cítite fajn – to je ako pár topánok, ktoré ste si v 87om obuliv Baťovi, a napriek tomu, že tieto boli o pol číslo menšie akozvyčajne, hneď vám perfektne sadli. S mestom, v ktorom sa cítitefajn, sa držíte za ruky a za každým rohom skočíte na kávu.

José Maria Martinez, zanechávajúc za sebounikdy nevyzdvihnuté kufre spomienok, vstúpil do mesta. Bolo mu známe. Naniektorých rohoch ešte voňalo starými zážitkami ako poobednajšie buchty predsúmrakom. Ulice nezmenili tváre, možno len strih a farbu vlasov. Všade boliodložené bicykle, motorky a pokusy o dokonalosť. Keď sa zotmelo,mesto si oblieklo ramienka spálených turistov a ich krikľavé parfumy. Pivonezdraželo, pomyslel si José Maria Martinez, keď vyšiel z pakistánskehoobchodíka s plnou igelitkou v ruke. Je krásne opiť sa pod katedrálou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sa zobúdza s miernou triaškouzodpovednosti. Po raňajkách a rannej hygiene opúšťa komplex univerzitnýchintrákoch – svoj veľmi dočasný domov. Spolu s ostatnými mravcami vstupuje domraveniska chaoticky riešených chodbičiek a nedostatkových vetrákov. Preistotu si nasadzuje potápačské okuliare, ak by malo prasknúť potrubiea zaliať celé metro. Prichádza vlak, skvele vychladený ako obedňajšieChardonnay pred sexom v tráve. Nasledujú neustále nástupy a výstupy. Pohľadyľudí, príbehy, ktoré sa nikdy nestanú, pretože osoby hrajúce v nich hlavnéroly na ďalšej zastávke vystúpia. Metro sa José Maria Martinezovi veľmi páči.Je ním dokonca posadnutý. Má všetko, čo suverejný štát k svojej existenciipotrebuje – umelcov, kiosky s pivom, otváracie hodiny a reklamu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jediné, čo mu ešte chýba je obloha. Nikdyneviete, či je vonku tma alebo svieti slnko. José Maria Martinez tak dostávaskvelý nápad vybudovať v Bratislave metro s priesvitným stropom.Ľudia získajú v podzemí pocit nadzemných životných podmienok. Projektnazve MravcolandiaTM a ten sa zanedlho stane predmetom štúdiejaponských architektov a základom pre modernú subteriálnu architektúru. Čínado roku 2020 poskytne ubytovacie priestory dvom miliónom ľudí. José MariaMartinezovi sa nápad s MravcolandiouTM celkom páči. Už len nájsťvhodného investora a ..... iné mesto.

Vystupuje na zastávke Rockafort. Na rohubulváru s platanovou alejou si v malej kaviarni kúpi horchatu (špecifický nealko nápojvyrobený z nejakej maximálne neslovenskej strukoviny). Veselo si srká a vovedľajšej ulici hľadá číslo 158. Na prvý pohľad si mramorové priečelie a automatickysa otvárajúce sklenené dvere ani nevšimne. Pri spiatočnej ceste sa už nezmýli.Vstupuje dovnútra a kráča dlhou chodbou s vkusne dekorovanýmistenami. Kým sa dostane na jej koniec si ešte dva krát neveriacky skontrolujeadresu na papieri. Toto nemôže byť ono, vraví si. Cíti sa tu ako v mrakodrapeamerickej ropovej korporácie. Príde na recepciu a s úžasom zistí, žeje na správnom mieste. Vitajte na jazykovej škole, José Maria Martinez, zdravího sympatická slečna a dáva mu základné inštrukcie, že čo a ako. Zapol hodinu má vstupné testy, ktoré ho zaradia do skupiny podľa jeho doterajšíchznalostí. Naplno sa teda ukáže, či si za posledné roky vyluhoval všetky mozgovébunky na dne pohárov, alebo tam ešte nejaké predsalen zostali.

daniel laurinc

daniel laurinc

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je to taky divny mlady muz. Zoznam autorových rubrík:  el diario de josé maria martincvak_cvakaround_the_world

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu