reklama

Parte cinco: Smaragdy a koks 2/5

Niekto má šťastie na krajinu, v ktorej sa narodí a niekto naopak, nie. Pred osudom tak uteká ako pred vlastným tieňom. Kapitola päť. O tom, aký majú v Kolumbii sneh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu


 Koncomleta sme si už úplne rozumeli. Chodil ku nám domov, mama si z neho robila srandu, že vôbecnie je taký opálený, ako Kolumbijčania sú....Keď som išiel na operáciu kolena,prišiel za mnou do nemocnice.

 - „ Pozri čo som tidoniesol.“, ukazuje nadšene strapec hrozna ešte vo dverách.

 - „To je super JoséMaria Martinez, polož ho prosím k tým štyrom multivitamínovým džúsom, trom banánom,kilu pomarančov a plnej tesco igelitke sladkostí.“, odpovedám s úsmevom.Neviem prečo, ale keď človek leží v nemocnici (osobne som si to vyskúšalviac ako dosť), každý má pocit, že vaše telo zrazu potrebuje strašne veľavitamínov a sacharidov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- „Nie. Musíš hozjesť teraz!“

- „José Maria Martinez, boli tu našia mama do mňa natlačila veterníky a celý jeden džús.“

- „Toto je alesymbol“, nástojil na svojom.

- „Aký symbol?“,nechápem, o čom hovorí.

  - V Kolumbiijeme na Nový Rok strapec hrozna. Musí mať však presne 12 bobulí. Každá jedna reprezentujejeden mesiac v roku a prinesie ti zdravie a šťastie.A samozrejme peniaze, ktoré u nás moc nie sú.....“, zasmeje sa taktrochu sám pre seba.

 - „No to je super, José Maria Martinez.Ale vidíš, že by vonku padal sneh a bolo -12 stupňov? Však mám počkať doNového roku, nie?“

 - „Nie, je to taká moja osobná tradícia.Nový rok môžeš začať kedykoľvek, tak ako aj nový život. Nemusíš čakať. Môžešísť. Pre teba začne nový rok hneď ako vstaneš z postele a začnešchodiť. Takže šup šup, papaj. A nezabudni si k tomu niečo želať.Ideálne 12 vecí!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vtedysom pochopil, akým spôsobom si človek z Kolumbie uľahčuje ťarchu osudu.Želal som si pár vecí, ale asi ich nebolo 12. Na 49. rovnobežke sa väčšinouuspokojíme s jednou. Zjedol som hrozno a José Maria Martinez bolšťastný. Ja asi tiež. Ten strapec hrozna nebol len symbolom kolumbijskejkultúry, ktorý mi ukázal. Bol akousi bránou, cez ktorú som vstúpil do jehosveta a jeho krajiny. Keď som sa vrátil z nemocnice, José MariaMartinez mi sám od seba začal rozprávať o svojom rodisku. Akoby malv sebe príbehy, ktoré ho dusili a ktoré musel dostať von. Ja sompozorne počúval a musím povedať, že to neboli rozprávky na dobrú noc. Žiadalosi to žalúdok, ktorý už vydržal nejednu húsenkovúdráhu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozprávalako z knihy, o ktorej ste už počuli, ale nikdy ste jej riadkynečítali. José Maria Martinez bol herec akčného filmu z juhoamerickéhoprostredia. Vy ste si na svojom DVDčku práve pustili sekciu the Making of a on vám rozpráva pozadiefilmu. Najprv začne s politickou korupciou a keď sa dostane k narkotrafikárčeniua detskej prostitúcii, vy už viete, že sa pri filmu nebudete nudiť. Keď sao pol ôsmej pozeráte na správy a Parížkovej do výstrihu, za 20 minútviete, kde bol aký atentát, kde zúria povstalci a kde stavajú 100kilometrové múry. Všetko je to od vás tak strašne vzdialené, poviete si.

JoséMaria Martinez však nie. Bol tu a rozprával mi veci, na ktoré vásv škole neučili reagovať. Boli to príbehy, ktorých konce boli jasnenalinajkované v knihách ľudskej nedôstojnosti a ktorých protagonisti bolilen bábkami bez možnosti akejkoľvek zmeny. Chudoba a beznádej boli rovnakoakceptované ako to, že na hokejové majstrovstvá zas príde Hossas Gáboríkom a nič z toho. Nikto to už nerieši. Ak zajtrazomriete v Bogote na ulici, ani v tom poslednom denníku o vásnenapíšu ani slovo. Zabudnite teda na Warholových 15 minút slávy. Zabudnite naKubu a blahobyt jej edukačného systému. Vitajte v Južnej Amerike.Bienvenido a Columbia!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätámsi na prvý príbeh, ktorý mi povedal. Rodina jeho strýka raz nezaplatilaelektrinu. Do ich bytu prišla mafia vymáhať prachy. Keďže žiadne nemali, mafiazobrala 8 ročnú dcéru a povedala, že ju vráti, až keď bude mať rodinapeniaze. Strýko vedel, že to znamenalo len jedno – s vlkmi vyjem,s vlkmi žijem. Na druhý deň prišiel za chlapíkom z mafie a dostalprácu. Jazdil na kamióne s krabicami čokolády Nestlé - import z Venezuely.V krabiciach však neboli len tabličky mňam mňam čokolády, ale aj čistý koks,ktorý smeroval do Caracasu. Keď strýko zarobil dosť peňazí, zaplatil elektrinu avrátila sa mu dcéra, chcel s tým prestať. Vrah sa však na miesto činuvracia neustále. Dcéru znovu zobrali, a tentokrát jej urezali prst na ruke.Za každý deň zbytočného rozmýšľania, mala dcéra zaplatiť ďalším. Strýkopokračoval a jazdil po ceste srmti Bogota – Caracas.

Jedného dňa na hraniciach ako obvykle podávalcolníkovi obálku s úplatkom. Službu vykonávajúci colník však nebol „jehocolník“. Ten dostal chrípku a zostal ležať doma. Strýko si mal vystúpiťa otvoriť vlečku. Venezuelská polícia vtedy medzi tabličkami čokoládynašla 21,7 kg čistého kokainu a strýka – vysokoškolského učiteľa - pripokuse o útek zastrelila zozadu. Shit happens (twice a day)

Ďalšie príbehysom už počúval zocelený a pripravený na všetko. Pochopil som, že protikoksu sa nedá bojovať. Tí, čo si ho na vecku nočných klubov šňupnú do nosa odneho nemusia byť závislí. Tí, ktorým prechádza dennodenne cez ruky však áno. Jednéhovečera som zistil, sa mi José Maria Martinez priznal, že ani on nebol žiadnouvýnimkou. A bolo to vonku.

 - „Ale ako si to celé dostal tam? Veďbatožinu predsa komplet čekujú, či nie?“, spýtal som sa nechápavo.

 - „Je to jednoduché“,povedal. „Nacpeš to do kondómov, tie zješ,sadneš do lietadla, priletíš do Ňújorku, ideš do mekáča, tam to vysereš, umyješ a na parkovisku predášdealerovi.“

Neverilsom, že mi to povedal takto – ako námet na film v troch riadkoch. Sedeloproti mne, objednal si ďalšie pivo a úplne chápal môj bezradný výraztváre. Už som vedel, ako sa José Mária Martinez dostal do Spojených štátov.Rovnako ako mnoho jeho krajanov.

 - „ Pozri amigo, každé ráno otvoríš hociktoré noviny na tomtoskurvenom svete a vo finančnejsekcii nájdeš správy z ňujorskej burzy. Nasdaq, Dow Jones, bla bla bla,bla bla bla. Wall street so svojimi chlapcami v prepotených kravatách točítýmto svetom – a to aj vďaka koksu. Možno by to celé vyzeralo trochu inak,keby sa to biele svinstvo nedostalo cez môj kolumbijsky zadok do ich ňujorskýchnosdier. Možno by Kolumbia nevyzerala tak ako vyzerá dnes, keby na Vianocemiesto kosku nasnežil obyčajný slovenský sneh“.

daniel laurinc

daniel laurinc

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Je to taky divny mlady muz. Zoznam autorových rubrík:  el diario de josé maria martincvak_cvakaround_the_world

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu